Keď to nejde, tak to nejde...
Včera som to vážne nezvládla????
Vopred upozorňujem, toto bude dosť dlhý a emočný príspevok- kto nechce, nech nečíta ďalej????♀️
Čo sa včera dialo?
Pracujem na headhuntingu naozaj zaujímavej CMO pozície, rozhovory s top
kandidátmi.
Dohodnuté online interview – doma deti a ja, veď sú prázdniny a syn
s autizmom si už svoj jeden denný tábor absolvoval (vďaka aspoň za ten),
tak kde inde by bol…
Som na túto situáciu zvyknutá, mala som už x takých stretnutí a deti sa
prebavili svojimi aktivitami.
Ale včera bol „TEN“ deň, keď proste môj syn nemal „svoj“ deň a
vlastne už na začiatku môjho stretnutia nastal v dome krik (ja zavretá
v pracovni, ale ignorovať som to nemohla.)
Ospravedľnujem sa kandidátovi, vysvetľujem situáciu a hneď mi napadlo, či
by som celý ten rozhovor nemala preplánovať na inokedy.
Ale tlačí ma pocit zodpovednosti – kandidát si na mňa našiel čas, chcem
ho získať na stranu klienta, nemala by som ho len tak „odpinkať“…
Upokojím syna a pokračujeme.
No krátko na to, znova krik – syn je neverbálny a akúkoľvek nespokojnosť
dáva, žiaľ, často najavo práve krikom. Sme práve v strede rozhovoru a je
mi trápne to takto predčasne ukončiť – neurobím to.
Rozhovor teda nejak dokončíme.
Môj konečný pocit – hrozný????
Nebola som sústredená na kandidáta, nervózna som pobehovala z pracovne za
dieťaťom s headphones v ušiach.
Nebola som sústredená logicky ani na dieťa/syna.
A do tretice – moja dcéra videla, ako som nesvoja a cítila pocit viny, že
situáciu s bratom neustrážila, čo naozaj nebolo v jej silách.
Prečo to sem píšem?
Lebo som si, znova raz, len teda neskoro????♀️, uvedomila, že sú
situácie typu „KEĎ TO NEJDE, TAK TO NEJDE…“
Treba si to priznať a vycúvať radšej skôr, ako sa to pobabre ešte
viac.
Mala som to stretnutie slušne zrušiť a naplánovať na inokedy.
Sme len ľudia a každý máme právo mať zlý deň. Tak môj syn ako ja.
Nie je to o vzdaní sa, len o zmene priorít v danom čase a mieste.
O ĽUDSKOSTI a PROFESIONALITE.
(Tiež sa vám občas zdá, že sa navzájom „bijú?“ Samozrejme, dôraz
dávam na občas. Som presvedčená, že business sa dá robiť ľudsky a
profesionálne zároveň.)
V konečnom dôsledku, som si istá, že kandidát by to pochopil a chcem sa mu
ešte raz ospravedlniť a poďakovať za empatiu a trpezlivosť. Inak to
ďalšie pôvodne plánované stretnutie som preplánovala…
Ak ste sa dočítali až sem, tak to, čo by ste si snáď z toho mohli
odniesť je, že je v pohode niekedy prijať, že: „Keď to nejde, tak to
nejde. Ticho počkám, kým to prejde…“ ????????
(A bude ten správny čas, aby som sa k tomu vrátil/a)